Pred tým, ako sme sa v auguste balili na našu sochársko-objavnú cestu po najsevernejších oblastiach Fínska, sme na webe sledovali všetky dostupné informácie o predpokladanom počasí a na rady známych i neznámych sme si kúpili gumáky a poctivé zásoby repelentu, keďže, aj na naše prekvapenie, to vraj komáre v týchto oblastiach „ťahajú“ riadne pod predpokladané teploty.
Keďže malo počas celého našeho 9-dňového dobrodružstva pršať, pre istotu sme si ešte naimpregnovali naše bundy a zároveň sme pri tom zistili, že klasické pršiplášte sú v auguste dostupné len v prevedení „včielka maja“ /do 152 cm/, alebo ako obrovské zelené maskovacie „prehozy“, zrejme použiteľné na rybolov v Nórsku...
Dalo by sa povedať, že byť v súčasnej dobe profesionálnym výtvarníkom je maximálne nevýhodné „povolanie“, no možnosť vycestovať na workshop do Fínska mi v danej dobe hodnotenie môjho životného údelu trochu prikrášilo. Kúpili sme knihu o krásach Slovenska, /aby sme mohli ukázať, ako tá naša krajina slovenská vlastne vyzerá/, a pre radosť všetkých Fínov pribalili borovičku a hruškovicu, aby videli, že ani my nie sme mäkkí... Nemenovaná letecká spoločnosť, ktorá nás z Viedne prepravila do Helsiniek a následne na to ešte 1,5 hodinovým letom do najsevernejšieho letiska IVALO, ma naozaj pobavila ľubozvučnou fínskou angličtinou, ktorá dokonale miatla cestujúcich, keďže pôvodne ohlásené medzipristátie na vnútroštátnej linke, kde všetci cestujúci do IVALA mali zostať sedieť na svojich sedadlách a pekne si poobzerať „pristupujúcich“, sa zmenila na chvatné vystupovanie z lietadla, keď sme si po chvíľke pokojného sedenia v lietadle s vypnutými motormi vlastne uvedomili, že to, na čo sa už chvíľu dívame, je letisko IVALO.
V príletovej hale sme si zobrali batožinu, dívali sa, ako sa všetci naši spolucestujúci zvítavajú s tými, ktorí ich očakávali,..... odchádzajú, a iní zase prichádzajú, len my stojíme...
Môj muž začal chytať paniku, keďže po chvíli začalo byť jasné, že po nás nikto neprišiel, a miesto, kde sa malo začať celé naše umelecko- turistické snaženie, je od letiska ešte viac ako 40 km ďaleko.
Našťastie sme po krátkej konverzácii s dámou pri info pulte zistili, že sa v tejto oblasti vlastne všetci poznajú, a po chvíli nám sprostredkovala odkaz od riaditeľa komplexu Kakslauttanen, do ktorého sme smerovali, www.kakslauttanen.fi že došlo k omylu a on nás očakával iný deň, ale že nás teda samozrejme očakáva, a nezabudol sa opýtať, či nie sme hladní, že voľačo pripravia.
Tak sme na odporúčanie pána Eiramo nasadlli do veľkého červeno- žltého autobusu./ poschodový luxusný diaľkový bus, v ktorom sme sedeli len my dvaja a šofér,
ktorý to však zobral maximálne zodpovedne, a pri každom sobovi, ktorý na nás pri ceste žmurkol, pribrzdil, aby sme si ho dobre obzreli / alebo on nás ?/ a my sme si zrazu obidvaja uvedomili, že sme sa do tejto krajiny zaľúbili na prvý pohľad.
1. časť
