Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno vajce, ktoré sa malo variť.
Taká normálna vec...
Vajce sa nepokojne búchalo o malý hrniec, ako ho nadhadzovali „varné“ bubliny, a ja som ešte netušila, že sa začala chvíľa jeho výrazovej metamorfózy.
Aby som bola presná, môžem za to ja sama. Mám chvíle, keď sa moja „materštiňa“ oslobodzuje od zaužívaných a naučených slovných výrazov a ja zisťujem, že napriek tomu, že je vraj slovenčina malebná a ľubozvučná, tak ma aj skryté dimenzie voľnej tvorivosti, ktoré majú dokonca aj logický novotvar. V tých jasnozrivých chvíľkach, keď sa moje dve rovnako zaťažené hemisféry ženského mozgu, ktoré si nedajú pokoj a ešte aj v spánku musia niečo preberať, podľa nemenovanej vedeckej štúdie je ženský mozog aktívny aj v spánku, a jeho aktivita dosahuje až 70% /!!/ oproti 10% aktivite mužského mozgu.. : )). (Tým chcem všetkým pánom povedať, že je to iste preto, že oni robia všetko poriadne, teda aj spia...) , tak teda v tých jasnozrivých chvíľkach mám občas pocit, že som asi „dys...tik“.
Možno ta však bude len tým, že tieto moje dve hemisféry uznávajú dnes tak modernú interakciu, a vysvetľujú si to po svojom. Konečný tvar plynúcich myšlienok je transformovaný do akéhosi slovného tesnopisu. Predsa len, čas je veľká veličina...
Vysvetlím to na prípade inkriminovaného vajca, čo sa varí v hrnci...
Myslím na vajce.
Nechcem, aby sa uvarilo na tvrdo.
Dávam pozor na minúty.
Telefonujem.
Vajce vrie a čas jeho varu sa približuje k hranici trvalého stvrdnutia.
Kričím: „Daj pozor na varíčko!“ No nie je hneď jasné, o aké vajce ide?
Od daného dňa máme vajcia a varíčka.
Tie posledne menované už nikto nehľadá v chladničke...
p.s.: iba ak na druhý deň
