reklama

Ako sa Oro pod zem prepadol.

Zdá sa vám to ako názov nejakej rozprávky? Možno z toho časom niečo do rozprávky vytlčiem, no realita, čo nasledovala, je stále na rozprávku až príliš krutá....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Oro sa u nás zabýval veľmi dobre- naši mali parťáka, ktorý im síce poobrýzal každú jar všetky záhony ruží, ale v konečnom dôsledku by sme ich aj tak obstrihali my sami, a tak sme ho v tomto prípade nechali robiť dobrovoľného záhradníka. To, v čo môj muž vôbec neveril- a teda že naša záhrada so všetkou tou paprikou, paradajkami, mrkvou a neviem čím ešte, zostane v pôvodnom stave, sa naplnilo. Oro poslušne počúval na mamin povel „po chodníku“a všetkej tej zeleniny sa ani nedotkol. Síce sa mu stalo, že pri oberačke trochu prezretého hrozna to s jeho kradnutím z koša prehnal, a po nejakej hodinke na slnku bol obyčajne ľudsky spoločensky unavený a zalomil to v garáži s neskutočným chrápaním...ale inak bolo všetko úplne super.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Až do jednej nevinnej prechádzky...

To, ako sa to stalo, poznám len z rozprávania rodičov,aj keď jej následky som už zažívala na „vlastnej koži“ a stokrát som si predstavovala, či by mohlo byť niečo inak, pokiaľ by som vtedy bola s ním.

Bolo slnečné chladné februárové sobotňajšie ráno, keď otec zobral Ora na prechádzku k rieke a na lúky, kde s ním chodievame pravidelne. Šli sami dvaja, otec a Oro, a to znamenalo, že prídu za nejakú tu hodinku... Prešli dve, tri aj štyri hodiny, a nevrátili sa...Mama začínala mať zlý pocit, no hovorila si, že Ora zase napadlo naháňať suché lístie vo vetre- a to je jeho veľmi obľúbená činnosť (a do určitého času pri nej zabúdal na povel „ku mne“) a otec ho len „prehovára“, aby toho už nechal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okolo jednej hodiny na obed prišiel otec.............. sám.

Kde je Oro? Čo ste zase robili?? Prečo? Ako? ....To nemáš žiadne vysvetlenie? Veď sa nemohol prepadnúť pod zem! Po všetkých tých výčitkách nechali všetko tak a šli ho hľadať spolu. Vrátili sa na miesta, ktorými ráno prechádzal otec, prešli celý breh lieky, hľadali v blízkom parku, hľadali v uliciach, pýtali sa ľudí....nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Nakoniec sa rozdelili a prešli to celé ešte raz............a znova nič. Po niekoľkých hodinách zúfalého hľadania sa za tmy vrátili unavení späť. Už sa ani nerozprávali. Nechali dokorán otvorenú bránu, keby sa predsa len vrátil....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mama si uvedomila, že stratila svojho baby Rexa, ktorý jej chodil za pätami, ktorý ju strašne ľúbil a ktorý ju občas aj hneval, no o to viac si to potom u nej „žehlil“, a to sa jej strašne páčilo, a hovorila mu: „ty môj oblesnik“, a smiala sa pri tom.. A otec si to uvedomoval všetko tiež, no nepovedal ani slovo, len sa zožieral sám. Mama myslela na to najhoršie a hľadala slová, ako mi to celé povie, keď za dva dni prídem....že ho neustrážili, neochránili, že ani nevedia, kde je...celú noc preplakala a znova a znova stále pri okne, či ho predsa len neuvidí na ulici vo svetle nočných pouličných lámp. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišlo nedeľňajšie ráno. 

Je niečo okolo siedmej, slnko sa pomaly odlepuje od horizontu, aby aspoň trochu ohrialo skrehnutú zem. Mama má opuchnutú tvár od plaču, otec je bledý a bez slova sa oblieka, aby šiel Ora hľadať znovu. To predsa nie je možné... To nemôže byť pravda. Nemohol sa prepadnúť pod zem...Nemohol!! Obúva si gumáky a prešívanú hrubú bundu, je naozaj chladno a zem je rozmočená od roztopeného snehu. Hlas má slabý.. parkinsson je beštia, ktorá si berie svohu daň ešte aj tu, a tak ešte narýchlo hľadá vysokofrekvenčnú píšťalku, ktorú som im svojho času kúpila. Snáď ju bude Oro počuť, až tam niekde je, snáď sa ozve,a snáď už nebude neskoro...

Prišiel na miesto, kde ho poslednýkrát videl. Pole s vyschnutou uľahnutou trávou, ktoré sa v to zimné ráno zdá tak bezútešné, nemá konca a blízka rieka hučí silou topiaceho sa snehu. Inak nič. Divné ticho. Skúsil volať jeho meno, no mal pocit, že sa nepočuje ani on sám. Vytiahol píšťalku, prechádzal poľom, zapískal, ako to len šlo, zastavil sa a načúval... Ticho! Počul som niečo? Čo je to za zvuk? Píska znova a znova a snaží sa nasledovať slabučký zvuk, ktorý vychádza zo zeme...(?!) Prešiel okruh, v ktorom ten zvuk počul, no nevidel nič...Bože odkiaľ to ide??Uvedomí si, že pár metrov od neho je ohnutý ker, a že ho obchádzal zo vzdialnosti niekoľkých metrov, a že keď zapískal tam, začul ten slabučký zvuk najjasnejšie. Vráti sa k nemu, podíde bližšie a zamrazí ho. Zazrie dieru, ktorá je viditeľná len z určitého uhla, nezakrytú dieru, o priemere asi 80 cm. Opatrne kráča ďalej, už volá Orovo meno, a zvuk je čoraz bližšie. Podíde k okraju diery a konečne ho uvidí. Oro stojí po lopatky v hustom bahne, je celý od blata a svieta mu len jeho oči, ktoré konečne uvidia niekoho, kto ho odtiaľ dostane. Nebreše, nezavíja, len slabučko fňuká...Keď ho vidí takého zúboženého, v hlave mu preblesknú myšlienky: Ak by pršalo, ak by bol menší, ak by sme ho dnes nenašli, je....... koniec.... Diera je asi 2 metre hlboká, no našťastie nie je úplne kolmá, v jednej časti je miesto, ktoré má pozostatok akéhosi starého schodu, či nejakej konštrukcie. Orove oči sledujú otca, je v nich niečo, čo trhá srdce- nenechávaj ma tu, nechoď preč, zostaň so mnou, vytiahni ma odtiaľ..Ako vysvetlíte psovi, že sa vrátite, len si skočíte po pomoc? Vydrží ešte?

Otec sa rozhodne zliezť za ním do diery- a mne je aj teraz zle, keď si pomyslím, čo by sa stalo, ak by to neodhadol správne a nedostal sa von...kto by ich tam našiel? Predsa len, má rok pred 70-tkou, je z neho polovica, oproti tomu, akým býval, Oro má vyše 40 kíl, čo je len o 15 kíl menej, ako má teraz otec, a s tým bahnom... Len vytiahnuť ho z toho bahna....Dotlačí Ora k miestu, kde je diera asi v 45 stupňovom uhle, a kde je spomínaný pozostatok schodu. Zohne sa k nemu, vyloží mu predné nohy na schod a tlačí ho zospodu, aby sa už konečne odlepil z toho prekliateho bahna. No tak Oro, musíš mi pomôcť, zaber! Dostane sa pod neho, a jeho zadné nohy podopiera celým telom. Ešte kúsok! Orove nohy sa chvejú, ako napína každý kúsok na tele, aby zase uvidel slnko. Stále zo seba nevydá žiadne bolestivé zaskučanie...nič....

Konečne je hore a vyzerá ako obrovský tvor z bahna, ktoré sa mu zažralo hlboko do srsti, na chladnom vzduchu tuhne, a robí z jeho srsti divnú čiernu krustu. Stojí na okraji diery sa díva sa na otca ako štvornožky lezie von, zachytáva sa každého kúska kameňa, každého pozostatku konštrukcie, ktorá mu pomôže dostať sa o ďalšie centimetre vyššie. Oro vyzerá ako kamenná socha, nepohne sa ani o centimeter a sleduje otca celý čas, kým sa on snaží dostať von. Keď konečne vylezie, vyzerajú rovnako. Zablatení až po uši, vyčerpaní a neskutočne smädní. 

Šli domov. Bez slova. A zase spolu.....Zostávala po nich len jedna veľká zablatená stopa....Mama ešte nebola doma, no na ceste k domu už z diaľky videla, že je brána zatvorená a pridala tak do kroku. Mala ten zvláštny pocit, keď vás zaleje radosť, no hneď ju aj zamrazí strach, srdce sa rozbúši, máte ho niekde v krku..., stále si opakuje:......nech je to už akokoľvek, len nech sú naspäť obidvaja. Už sa umyli, aspoň si to mysleli, že sa umyli, no keď ich uvidela mama, zostala zhrozená. Ora umývala ešte niekoľkokrát, to bahno bolo zažraté úplne všade.

O dva dni som prišla domov. Mama mi šla naproti k vlaku a privítala ma tým, že Oro sa stratil. Videla som jej v očiach radostné plamienky, a v tej chvíli som vedela, že je to už dobré. 

Nasledujúci deň sme sa šli pozrieť na lúku- chceli mi ukázať dieru, do ktorej sa Oro prepadol. Zistili sme, že na poli je ešte niekoľko takýchto dier, o ktorých nikto nevedel a dokonca neboli nijako značené ani zabezpečené. Svojho času tam totižto fungovala čistička na pitnú vodu, ktorú používalo celé mestečko, a na ktorú sa medzičasom úplne zabudlo, no je smutné, že na ňu zrejme úplne zabudli kompetentní, ktorí by mali vedieť o stave tohoto verejného priestoru. Tak sme diery zabednili my sami, keďže nikto naše informácie o ich nebezpečnosti nebral vážne..., aj keď všetci vedia, že rieka a pole sú miestom pre tie najlepšie detské výmysly. Vždy to tak bolo. Aj my sme sa tam hrávali, a pri tom sme ani len netušili, že sa môžeme kedykoľvek prepadnúť... Je smutné, že sa čaká najprv na tragédiu, aby sa následne urobili potrebné kroky, a nikoho nezaujíma, že by sa tragédii mohlo aj predchádzať.

Naša „malá rodinná tragédia“ s Orom totižto touto príhodu len začala.

Pokračovanie článku.

Ingrid Višňovská

Ingrid Višňovská

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

nikdy nehovor nikdy Zoznam autorových rubrík:  medzi nebom a zemounezaradenéfaktor PSYK.K./kvapka z kultúry/Laplandnepodarky

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu