Pár rokov dozadu, ešte ako študentka nemenovanej vysokej školy, som bola na pohrebe svojej spolužiačky.
Bol studený a sychravý deň, aspoň ja si ho taký pamätám, a cez slzy vlastne ani nemohol byť iný...
Biela truhla kontrastovala so všetkými tými sivočiernymi farbami okolo, a pôsobila ako nadpozemské zjavenie fatálnosti toho, čoho sme boli všetci svedkami.
Pozerala sa na nás z fotografie, čo stála opodiaľ, pri nej veľké sviece, ktoré sa chveli v prievane, a samé akoby ukazovali ten vopred prehraný boj samých so sebou. Jej ledabolý úsmev bol taký známy, a predsa bol v tejto chvíli nepoznaný.
Dívala som sa okolo seba, ako v neznámom nemom filme, kde zvuky nie sú podstatné, stačia len výrazy tvárí a gestá. Matka bola na pokraji nervového zrútenia a v temnom delíriu neskutočnej bolesti, ktorá bola liekmi utlmená len natoľko, aby ona ešte vládala dcére povedať zbohom. Rodina, známi, spolužiaci, pedagógovia, riava ľudí, ktorí sa možno pýtali samých seba, prečo to nevytušili, čo mohli urobiť viac, a prečo ona bola predtým taká pokojná.
Nebolo jej dva týždne... Mladé bláznivé žaby v jej veku stvárajú všeličo...Zamilovala sa, vykašľala na školu, je v zahraničí, užíva si.
Alebo ju niekto uniesol?
Svet je dnes taký zlý.
Rozbehlo sa vyšetrovanie a pátranie po nezvestnej mladej žene, peknej holke, ktorá má život pred sebou.
Prejsť sa, nadýchať sa čerstvého vzduchu, vyčistiť si hlavu- to všetko, no možno niečo úplne iné chce človek, keď sa vyberie do prírody sám. A keď zodvihne hlavu, aby uvidel nebo, alebo koruny stromov vo vetre, možno premýšľa o živote, o svojich trápeniach či radostiach a dýcha intenzívnejšie, aby si naplnil pľúca čistotou danej chvíle, keď sa so sebou stretne len on sám.
Visela na jedinom dube v okolí, ktorý jej v posledných chvíľach možno ukázal ešte ďalej, ako dokázala vidieť zo zeme. Dva týždne hojdaná vetrom v korune stromu, a nikomu ani nenapadlo, aby zodvihol hlavu, aj keď okolie prešli niekoľkokrát. Príšerné podobenstvo o našej prízemnosti vo vzťahoch, v komunikácii, o našej slepote...
Myslím na ňu často. Na jej zvláštny hlboký hlas, na jej zdanlivú neohrozenosť, na jej dlhé blonďavé vlasy a na zmysel toho všetkého. Hovorím si- možno ti rozumiem lepšie ako ostatní, predsa len, máme to v rodine, a tento duševný biľag som podedila požehnane.
Neviem, ako to celé dopadne.
Tak pre istotu: Dovidenia v pekle, priatelia !!!
